Paris J´Taime

Autobus nás vysadil siedmeho desiaty, vo štvrtok, okolo deviatej rovno pred Notre Dame v Latinskej štvrti. Už odvždy som mal rád tie chladné rána, keď sa mesto prebúdza a pofukuje príjemný vietor. A ráno siedmeho desiaty mi bolo obzvlášť sympatické. Bolo to totiž ráno v Paríži.

Do „centra Francúzska“ ma zobrala moja starká a možno to celé tak trochu vyšlo aj z mojej hlavy, pretože som chcel mať čím skôr hotovú „svätú trojicu“ Londýn, Paríž, New York. Nevadí, že autobusom. Nevadí, že so ženským spolkom Prietrž. Hlavne, že vôbec pôjdem. A aj tak potrebujem novú tašku.

Hneď prvý deň sme toho videli asi viac ako sa bežnému turistovi podarí. Prvý šiel na rad Notre Dame, o ktorom vraj v období romatizmu obyvatelia Paríža tvrdili, že je škaredý a dokonca boli rozhodnutí odhlasovať si jeho demoláciu. Celú situáciu zachrnánil Victor Hugo keď napísal Chrám Matky Božej v Paríži. Román sa stal neuveriteľne populárny a tým navrátil tomuto gotickému chrámu jeho zašlú slávu a záujem. (Preto ja sa teraz musím učiť Victora Huga v prvom maturitnom zadaní, keď porovnávam romantizmus s realizmom. Super!!!) Mali sme štastie, že na vstup do chrámu čakalo naozaj málo ľudí a hneď potom ako si nás preverili, či nemáme bombu, povolili nám vstup ( hoci keby som chcel, ľahko ju tam dostanem). Potom sme už iba použili verejné toalety a šli sme ďalej. Prešli sme celým ostrovom, okolo prvých verejných slnečných hodín, najstaršieho Bastillionu, ktorý slúžil v stredoveku ako väzenie a už sme sa ocitli pri Louvri. Mne osobne sa často diskutovaná pyramída páčila a šiel som dovnútra. Na Louvre nám pani sprievodkyňa nechala asi tri hodiny. Bojoval som s tým, či sa mi oplatí to celé prebehnúť alebo si mám rovno sadnúť niekam na rezeň medzi chlebom, čo som mal v taške. No nakoľko som mal všetky vstupy zadarmo, rozhodol som že to vyskúšam. Starká a jej kamarátka Marta to vzdali po prvom bloku obrazov a Mone Lise, pretože vraj: „Mňá bolá nohi, toto neňí pre mňá. Marťi sem si sadnem.“ Ja som sa vydal na maratón po všetkých žltých bodkách na mapke múzea, ktoré značili to najdôležitejšie a tým som si splnil povinnosti japonského turistu. Na konci mi zostal ešte čas na to,aby som si vychutnal po dlhej dobe Starbucks a skočil do Apple centra, aby sa mi pozreli na iPhone, ktorý nemal už od Nemecka sieť. Sám som si užil Louvre, sám som sa poprechádzal po okolí a šťastný som prišiel na miesto stretnutia. Tam ma čakala starká, že prečo tu už niesom, pritom som mal ešte stále rezervu 15 minút. Ďalej sme pokračovali cez krásne záhrady pred Louvrom k obelisku, okolo námestia Concorde (ako to nebohé lietadlo), prešli sme cez štvrť Orsay, videli Dianin pomník, pár bezdomovcov, ktorý kampovali (naozaj mali rozložené stany) pri Seine až sme prišli k Eiffelovke. Prekvapilo ma aká je veľká. Nechcelo sa nám dať 9 eur za výstup hore, hoci to určite za to stálo. Poriadne som si ju obhliadol a odfotil. So starkou a s tetou Martou sme si sadli na pohár vína, vychutnali výhľad na Paríž za súmraku, kúpili pár suvenírov a potom sme čakali všetci na autobus a pili liter minerálky za štyri eurá. Ten večer však bolo otázne, či vôbec pôjdeme spať. Naše ubytovanie sme hladali 4 hodiny, pretože niekde bola nejaká obchádzka a ja neviem čo ešte a asi miliónkrát sme prešli okolo toho istého kruhového objazdu, kde boli mimochodom zajace, hnedé zajace, až sme napokon asi o pol jednej prišli našli náš hotel. Ani som nejak nevnímal, osprchoval som sa a šiel spať.

Druhý deň doobeda sme šli na zámok Versailles. Dožičili nám dlhšie si pospať a okolo deviatej sme opäť vyrážali. Všade v celom Paríži su stále zápchy a veľa áut. Vo Versailles sme boli o 11 a mali sme 4 hodiny na kompletnú prehliadku. Potom sko sme si nedopatrením kúpili drahší lístok ( s extra prehliadkou malého a veľkého Trianonu) sme šli konečne dovútra. Ja osobne som mal lístok opäť zadarmo ale starká a teta Marta platili 18 eur. Samozrejme zase sa potrebovali presvedčiť, či nenesieme plastickú trhavinu a až potom nás vpustili. Úprimne, vnútro zámku nestálo za veľa, ešteže tam bola na konci pozoruhodná zrkadlová sieň a posteľ Ľudovíta XIV. Ale čo stálo za to, boli Versailleské záhrady. Tam som sa naozaj nemohol vynadívať. A tam sa páčilo aj starkej aj Marte. Prešli sme až na koniec k veľkému a malému Trianonu, pozemkom Márie Antoanetti. Bolo to presne na opačnej strane celého, niekoľkohektárovéhu statku. Opäť nás boleli nohy, tak sme si za tri eurá zaplatili vláčik späť k zámku. Pred odchodom sme ešte stihli kávu a nervózneho čašníka, ktorý nevedel pochopiť, že mi naozaj nechceme výhodné obedové menu za 12 eur ale iba šálku Latté. O tretej sme vyrazili do Paríža, kde sme mali naplánovanú prehliadku

Monmartre a Sacre Cour, katedrály, z ktorej je najlepší a najväčší výhľad na celý Paríž. V celej katedrále treba dodržiavať prísne ticho, ale skutočnosť, že priamo pred ňou vystupujú pouliční umelci, tanečníci, bubeníci a vôbec, že sa tam nachádza najrušnejšia štvrť celého Paríža – štvrť bohémov, prostitútiek, vreckových zlodejov a Picassa – Montmartre, už nikomu neprekáža. Pár ľudí z našej skupiny bolo zhrozených, no ja, starká a teta Marta sme si kúpili na miestnych trhoch pohár pravého šampanského (žiadne šumivé víno), sadli si na lavičku a užívali si ten pohľad na celý Paríž spred Sacre Cour.

Posledný deň už malo viac ľudí výhrady voči tomu, že veľa chodíme. Mali sme teda naplánovanú cestu loďou po Seine. Autobus nás najskôr vysadil pri Invalidovni. Tam sa na nás opäť vrhli černosi so suvenírmi, hodinkami, taškami, malými Eiffelovkami a boli veľmi veľmi neodbytný. Oceniteľná ale bola ich schopnosť hovoriť asi všetkými európskymi jazykmi, vrátane Slovenčiny aj Češtiny.( Ja som svoju pozornosť ale venoval už v poradí asi stej Vespe.) mali sme neštatie že zrovna v sobotu bol v invalidovni Napoleona zraz starých vojnových veteránov alebo niečo také. Prišli sme teda o jeho hrobku a výstavu zbraní. Prešli sme rovno k lodi, ktorá nás ešte raz priviezla k Notre Dame, kto chcel mohol sa tam potúlať sám a kto chcel mohol si ísť pozrieť Pantehón, univerzitu Sorbonne a Luxemburgské záhrady. Všetko toto bolo úplne úžasné. Tieto tri veci treba vidieť určite. Pri Pantheóne sa mi podarilo konečne sa na chvílu odpojiť od skupiny a mohol som si pozrieť tie naozajstné Parížske uličky, kde je ta pravá atmosféra. Keď si dedko číta pri fontánke noviny, okolo ide dievča na bicykli, cítite vôňu čerstvých bagiet a nikde žiadny nemec ani krutá rasa. Tam som sa cítil ako v Paríži. Ďalej sme sa opäť loďou dostali pred radnicu a do štvrti Pompidou. Starkú a tetu Martu som poslal na kávu a ja som si šiel znovu po svojom. Potreboval som byť chvílu sám a užiť si toto mesto aj z tej druhej strany. Múzeum Pompidou, staré trhy a tržnice, protestujúci ochráncovia ľudských práv, luxusné obchodíky, Starbucks v rukách a konečne som si kúpil tú tašku kvôli ktorej som sem šiel. Citil som sa ako naozajstný parížan aj keď som sa s tou mojou úbohou slovnou zásobou nijako nedohovoril. Toto bolo to pravé orechové.

Poslednou zastávkou bola už iba Avenue Champs-Elyseés. Na tú som sa tešil najviac. Predsa čo môže byť lepšie ako najslávnejšia nákupná ulica sveta. Po pár metroch poviem, že asi veľa vecí. Každá ulica, kde nieje tisíc ľudí na metre štvorcovom, špina a žobráci. Nič proti žobrákom, ale od takejto prestíže v centre mesta som čakal viac. Starká a teta Marta sa v polke otočili, no ja som ich ešte nahovoril aby sme šli dalej k jendému veľmi slávemu obchodu... tak som ich presvedčil a oni sa s radosťou odfotili pred najväčším Louis Vuitton obchodom na svete.